Zlatá a stříbrná medaile Za statečnost pro důstojníky

[Altmann]

Zlatá a stříbrná medaile Za statečnost pro důstojníky

Mladý císař Karel byl jako voják na Italské frontě. Je jisté, že jako jeden z nejvyšších velitelů sice nepřímo, ale přece jen chápal utrpení, ale i statečnost svých vojáků. Mocnářství a armádní velení si bylo vědomo toho, že vojákům je nutno poděkovat za vzorné plnění úkolů mnohdy hraničící se smrtelným nebezpečím. Zároveň však bylo přísně dbáno i na to, aby nedocházelo k plošnému udělení stávajících řádů a vyznamenání. Jistě i z tohoto důvodů na pokyn mladého císaře je zřízené Zlatá a stříbrná medaile Za statečnost. Tato medaile pro důstojníky byla vyšším vyznamenáním a to na úrovni řádu. Medaile je mnohdy udělena tam, kde by i dle statutu mohl být udělen slavný řád Marie Terezie. Právě o problematice těchto medailí hovoří kniha pana Steinera Heldenwerk 1914-1918. Našim úkolem je s medailí seznámit kolegy a přátelé.

Vydání ze dne 15.září 1917 (Výnos ze dne 5.října 1917)

Popis medaile:

Avers::
V ploše medaile je poprsí mladého císaře Karla I. z pravé strany. Císař je zpodoben v maršálské uniformě s řádem Zlatého rouna a slabě znatelnou velkostuhou Vojenského řádu Marie Terezie. Opis na medaili:
CAROLVS D.G.IMP.AVST.REX BOH.ETC.ET REX APOST.HVNG.

V dolní části medaile je podpis medailéra

Revers:
V dolní části medaile oboustranně zkřížené vždy 2 prapory a jedna standarta s vyšitými orly, vše překryto vavřínovým věnce, v jehož středu nad prapory heslo:
FORTITVDINI –(STATEČNOSTI).

STUHA:
Trojúhelníková, klasická vojenská stuha s vyšitým zlatým nebo stříbrným písmenem „K“.Pozdější stuhy mají písmeno „K“ již vyrobené ze stříbra a u zlatých je písmeno upraveno zlacením.

Pan Měřička medaile rozděluje s tím, že do soupisu zahrnul i náhradní ražby i tak zvané druhé kusy. Soustředíme se však pouze na udělené medaile:

1. Zlatá medaile o průměru 40/41mm při váze 28 g
2. Stříbrná medaile o průměru 40 mm váha 20g

Starší ustanovení ze dne 29 listopadu 1915 dává i zde možnost, že všechny medaile Za statečnost při dalším udělení se vyznačí hladkou páskou na stuze. Páska je z nerezavějícího železa v šířce 8 mm. Toto ustanovení se tedy vztahuje i na medaile pro důstojníky.

Poznámka:
Je módní, aby každý ve sbírce měl zlatou i stříbrnou medaili, která má na stuze písmeno „K“. Jisté je to, že téměř všechna písmena jsou jen novodělem. Nic proti tomu, jako ukázka dané možnosti ANO.

Zhruba před 15 lety jsem byl v Hradci Králové na „blešáků“ a zde mi jeden mladý kolega hrdě ukazoval pozlacenou malou stříbrnou medaili Za statečnost Karla. Medaile byla zavěšena na nové stuze na které bylo písmeno „K“. Mladý (nešťastný) sběratel za medaili zaplatil 4000Kč a snažil se mi (ne)logicky vysvětlit, že pokud měl důstojník velkou zlatou, mohl mít i malou zlatou, že tato výjimka pro důstojníky existuje. (neexistuje)

V případě, že však na velké řádové důstojnické sponě najdete medaile (klasické) Za statečnost je vše OK. Dotyčný důstojník mohl tyto medaile získat v době, kdy byl ještě jednoročním dobrovolníkem a měl všechna práva poddůstojníka armády, tedy i právo být vyznamenám medaili Za statečnost.


Originál Zlatá medaile pro důstojníky, prokazatelně udělený exemplář je uložen v jedné moravské sbírce.

Ve sbírce (Alt.) je uložena „zlatá“ medaile, která je na hraně značena písmenem „A“ a je zde vyznačena i ryzost stříbra (835)

Použitá literatura:
Gilbert Anger – Illustrierte Geschichte der K K Armee, I-III
Herman V. Heyden – Ehren-Zeichen, Kriegs-Denkzeichen, Verdienst und Dienstalteres-Zeichen Deutschlands und Österreich-Ungarnns
Kurt Klietman – Pour le Merite und Tapferkeitsmedaillen, Berlin 1966
Václav Měřička – Válečné dějiny československé, Praha 1937
Václav Měřička – Pamětní a záslužná vyznamenání a údobí 1789-1818, ČSPDP Praha 1965
Václav Měřička – Orden und Ehrenzeichen der Österreichisch-Ungarischen Monarchie
Roman Freiherr von Procházka – Österreichisches Ordenshandbuch

[sefit]

Pár poznámok k medaile:
Medaila Za statočnosť pre dôstojníkov bola zavedená z rozhodnutia cisára Karla I zo dňa 15. septembra 1917. K tomuto výnosu sa vzťahuje ešte obežník oficiálne uverejnený 13. októbra 1917 s presným výtvarným návrhom písmena "K" na stuhe. Prevedenie sa úplne zhoduje s kolorovanou fotografiou v dobovej publikácii Das Ordensbuch der gewesenen Österreichisch-Ungarischen Monarchie, ktorú máme možnosť si všetci stiahnuť zo stránok Vojensko-historického ústavu v Prahe. Kniha bola dokončená k 11. novembru 1918 a obrázky vznikli v ateliéri v Praha - Smíchov počas roka 1918. O originalite preto niet najmenších pochýb. Link:
http://www.vhu.cz/cs/stranka/sbirkovefo ... chen-etz--



Okrem dobovej a bezpochyby pravej ukážky ako by takéto "K" malo vyzerať je na tomto obrázku ďalší veľmi zaujímavý fakt. Z fotografie je viac ako jasné, že GTM pre dôstojníkov s písmenom "K" má moderný, valcovitý záves a nie klasický, elipsovitý. Dá sa domnievať, že takáto medaila niesla na hrane označenie "Bronze". Pravdepodobne prevážila praktickosť nad tradíciou. Snáď najväčším problémom u elipsovitého závesu bola skutočnosť, že sa často trhal a recipient medailu takto strácal. Valcovitý záves bol oveľa praktickejší. Tento záber práve zo spomínanej publikácie to plne dokazuje a bezpochyby je dobový. Takéto medaila sa napríklad minule predala v poslednej aukcii firmy H. D. Rauch.
Link:
http://www.hdrauch.com/auction/coins/in ... 92684485f6

Iné prevedenie "K" však určite treba zvážiť. "K" podľa oficiálneho obežníka by malo byť k stuhe pripevnené na ihliciach či "pacičkách". Tieto sa však často trhali (najmä v poľných podmienkach) a tak si ho niektorí dôstojníci na stuhu proste našili. Okrem toho existujú prevedenia čisto privátne, avšak určite hodné faleristickej zbierky. Známe a vzácne sú varianty vyšitia "K" zlatou či striebornou niťou priamo na stuhu či hrubé a dekoratívne prevedenia v pozlátenom kove či priamo v striebre. Za originálne však určite neplatia prevedenia z "krúteného drôtu" nízkej estetickej kvality. Prinajlepšom ide o vyhotovenie na nemecké spony po roku 1938. Pri pohľade na prevedenie "K" si je vždy potrebné položiť otázku, či by tú ktorú dekoráciu skutočne nosil dôstojník RU armády.

Väčšina dekorácií, ktoré máme v zbierkach patrí už do obdobia po roku 1918. Vyplýva to jasne z udelených počtov:
v čase trvania Vojny - 140
priznania štátom po roku 1918 (Hellerova komisia a Ministerstvo financií) - 19
priznania kapitulou MMTO - 186
Dokopy ide teda o 345 udelení GTM pre dôstojníkov. Tieto zoznamy sú kompletné a existuje presný menný zoznam.
Žiaľ pri STM pre dôstojníkov presné počty nepoznáme, vieme však, že do 1. novembra 1918 bolo udelených približne 1200 týchto medailí.

Dvojité udelenia týchto dekorácií neboli štatútom umožnené, avšak situácia sa po roku 1918 neuveriteľne zvrhla. Jediný jasne doložený prípad je kpt. (Hptm.) Johann Charvát, ktorému v roku 1927 12. kapitula MMTO po druhýkrát udelila GTM pre dôstojníkov. Ďalší prípad, ešte viac diskutabilný, je genmjr. (GM) Raimund von Budiner. Tento generál dostal obidve GTM už po Vojne, v rokoch 1921 a 1927, v rámci žiadosti (negatívne posúdenej) o udelenie MMTO.

186 udelení GTM pre dôstojníkov cez kapitulu MMTO je dych vyrážajúce číslo a tak si je potrebné objasniť aj túto temnú stránku faleristickej histórie. Najmä po smrti cisára Karla, jediného právoplatného veľmajstra Rádu MMTO, v roku 1922 sa udeľovanie rytierskych krížov MMTO zvrhlo do nechutnej frašky. Kapituly MMTO pozostávali z prestarnutých a už značne senilných generálov a arcivojvodov cisárskeho Domu bez reálnych právomocí. A začali sa preteky...ktorý regiment, divízia, spolková krajina či spolok veteránov získa viacej slávy. Na počiatku sa v prvých mesiacoch po Vojne mali preskúmať len ostávajúce žiadosti o udelenie MMTO, neskôr však začali pribúdať nové a nakoniec ich boli celé stovky. Kapitula MMTO nemala žiadne právomoci udeľovať žiadne iné dekorácie okrem MMTO. Verdikt kapituly mal znieť tak ako vždy, jednoducho áno alebo nie. Kapitula MMTO nemala právo priznávať GTM pre dôstojníkov, často ako "náhradu" pri neudelení rytiera MMTO v rámci hesla "Keď neprší, tak nech aspoň kvapká". Išlo pritom aj o udelenia za činy pred septembrom 1917, teda pred oficiálnym zavedením TM pre dôstojníkov, čo nedáva žiadnu logiku. Nerešpektovalo sa ani pravidlo o osobnej žiadosti o udelenie MMTO dotyčného dôstojníka kapitule MMTO. Žiadosti sa podávali v zastúpení, často aj za mŕtvych, čo len podporovalo súperenie "kto získa najviac". Snáď najhorším prečinom bolo, že prichádzali a posudzovali sa žiadosti o udelenie MMTO za činy, ktoré už boli ocenené inou dekoráciou. Tak sa stávalo, že jeden a ten istý dôstojník dostal za jeden a ten istý čin viacero dekorácií, niekedy dokonca aj MMTO. Navyše bolo skôr pravidlom ako výnimkou, že dôstojník to skúšal dovtedy, kým jeho žiadosti nebolo vyhovené. Známe sú tri prípady keď dôstojník, už raz kapitulou dekorovaný za svoj čin GTM pre dôstojníkov, dostal v "ďalšom kole" od nasledujúcej kapituly MMTO vytúžený rytiersky kríž MMTO a musel GTM pre dôstojníkov vrátiť - ide o tri mená: Gustav Sonnewand (ten dostal GTM pre dôstojníkov dokonca 2x), Karl Kratochwil de Szent Kereszthegy a Franz Freudenseher.

"Rekordérom" v udeľovaní dekorácií za jeden a ten istý čin je známy dôstojník Franz Kern, ktorý ako mladý nadporučík z prestížneho Lineckého pešieho regimentu č. 14 dostal za svoj hrdinský útok z vlastnej iniciatívy (skutočne ho vykonal) ešte v poli rytiera LO s VD. Aj v tomto čase išlo o vysoké vyznamenanie pre subalterného dôstojníka. Dôstojnícky zbor, všetci z Viedne a Dolného Rakúska - teda najprestížnejších vojenských rodín, však tlačili na vrchné velenie, že tento akt je potrebné oceniť viac a tak cisár vlastnou rukou udelil nadporučíkovi Kernovi EKO II s VD a mečmi, nákrčnú dekoráciu na ktorú mali aj v čase Veľkej vojny nárok len dôstojníci veliaci pluku. Franz Kern však aj po Vojne aktívne slúži, tento raz v polícii a rýchlo postupuje. Ako mladý už plukovník a adjutant Spolkového prezidenta si bez ostychu podáva žiadosť o udelenie MMTO. Kapitula mu nevyhovie, ale pána plukovníka "odškodní" práve GTM pre dôstojníkov. Za jeden čin teda 3 rôzne a všetko vysoké dekorácie.

Udelenie GTM pre dôstojníkov často slúžilo aj na zadosťučinenie a "zatvorenie úst". Admirál Horthy ešte ako veliteľ Kampfgruppe Ancona sľúbil mladému kapitánovi námorníctva (Linieneschiffleutnant) istému Josefovi Veithovi za správne odvedenie ním určených úloh plnú podporu pri návrhu o udelenie rytiera MMTO. Celá vojenská akcia sa neskončila úspechom, ale kapitán námorníctva J. Veith sa o "svojho" rytiera MMTO hrdo prihlásil a uviedol v dokumentácii plnú podporu admirála Hortyho, vtedy už silného politika a Správcu Maďarského kráľovstva. Ten to samozrejme poprel a označil Veitha za luhára. Kapitula MMTO, aby zabránila diplomatickému škandálu, priznala Josefovi Veithovi GTM pre dôstojníkov.

Politické dôvody často zohrali aj úlohu pri neudelení MMTO - dvaja generáli Moritz Frhr. Auffenberg von Komarow (politický škandál ako minister vojny) a Alfred Krauss (publikovanie po roku 1918 a "očierňovanie" svojich kolegov) neuspeli tri krát pred kapitulou MMTO, kde vždy došlo k prudkej hádke.

Poslednú kapitolu tvoria tzv. "ponorkári". Velitelia ponoriek v dôstojníckych hodnostiach sa všetci, vrátane podaní už za mŕtvych spolubojovníkov, obrátili na kapitulu MMTO o udelenie rytierskych krížov. Dôvodom bolo, že vykonávali činnosť v extrémne ťažkých podmienkach a všeobecne sú ponorkový velitelia pri udeľovaní rytierov MMTO veľmi "poddimenzovaní". Veliteľom ponoriek tak boli paušálne udelené GTM pre dôstojníkov. To sa však nestretlo s veľkým pochopením a protesty pokračovali ďalej. Nakoniec došlo k "obchodu". Už mŕtvy velitelia ponoriek ostali pri GTM pre dôstojníkov a tí žijúci vymenili svoje "Zlaté" za rytierske kríže MMTO.

Určite sa však medzi dôstojníkmi nájdu aj plne oprávnené udelenia po roku 1918 a najväčšiu dôstojnosť získavajú tí, ktorí vykonali mnoho statočných činov, ale nikdy si žiadosť nepodali, aj keď k tomu boli vyzvaní svojimi predstavenými viacero krát. Typickým príkladom je skromný dôstojník a najlepší pilot RU letectva s 35 potvrdenými zostrelmi a taktiež nositeľ GTM pre dôstojníkov (udelenie - február 1918) kpt. (Hptm.) Godwin Brumowski, ktorý "nikdy u seba nárok na rytiera MMTO necítil, pretože nič výnimočného neurobil, len si plnil svoje povinnosti". Títo ostanú skutočnými rytiermi naveky.

Zdroj: J. C. Steiner, Heldenwerk 1914-1918

[Altmann]

Je nutno poděkovat za doplnění, nebudu zapírat,že jsem pana Dr. Šefranka poprosil o toto zpracování a doplnění, které by mělo být jakousi třešničkou, nikoliv ukončením našeho seriálu o medailích Za statečnost.