Udelovanie vyznamenani a dekoracii medzi spojeneckymi armadami, najma RU a Nemecka, je dost komplexna a zlozita tema. Problem bol najma v tom, ze system dekoracii bol v oboch spojeneckych krajinach velmi odlisny. Pokial RU, aj ako mnohonarodnostna monarchia, mala system radov a dekoracii jednotny, tak na stranu druhu Nemecke cisarstvo, zjednoteny aj ked federalny stat, malo mnozstvo dekoracii jednotlivych teritorialnych casti cisarstva, od radov pruskych a bavorskych kralovstiev az po dekoracie drobnych kniezactiev ako napr. Lippe.
Dlho sa hladal kluc akym sa budu dekracie vzajomne menit a k dohode doslo len v maji 1915. Problemov bolo mnoho. Prvym bolo, ze pokial EK bolo v Nemecku vyznamenanie statocnosti pre vsetky "ranky", teda aj muzstvo a aj dostojnikov, tak v RU boli vyznamenania pre muzstvo a dostojnikov diferencovane. Toto bol problem pre obidve strany. Nemeci mali problem s pausalnym udelovanim EK, co by znizovalo jeho hodnotu a RU zase mali problem s tym, ze kym oni nemeckym dostojnikom davaju MVK s KD, krasne smaltovane vyznamenanie, tak "na revans" dostavaju "kus plechu". Navyse v roku 1914 sa MVK rozmnozilo na 3 triedy a teda klasicke MVK s KD kleslo na 3. uroven, co zase vadilo Nemcom, ale na 2. triedu, teda nakrcnu dekoraciu si mohol nemecky dostojnik robit narok len od hodnosti plukovnika a vyssie.
Napriek tymto pataliam sa vzajomna dohoda o vymene dekoracii podpisala v maji 1915 a zacala sa uplatnovat vsade okrem k.u.k. Namornictva, ktore proste k dohode nepristupilo.
Kluc bol nasledovny: RU udeluje nemeckym dostojnikom MVK s KD III. triedy a pre vyssie ranky niektory z radov alebo vyssie stupne MVK (v konecnm dosledku bolo nemeckej generalite udelenych viac MVK I. stupna ako v samotnom RU) a pre poddostojnikov a vynimocne aj muzstvo sa udeluje STM II. triedy, vo zvlastnych pripadoch aj STM I. triedy. Nemecko zase udeluje dostojnikom EK II. triedy a vyssim rankom aj EK I. triedy. Pre poddostojnikov je urcena pruska Kriegsverdienstmedaille. Jedinou vynimkou bolo, ak by jednotka bojovala pod spojenenckym velenim. Vtedy bolo mozne k spojencom pristupovat rovnako ako ku vlastnym vojakom. Toto sa vsak stavalo len velmi vynimocne.
V roku 1914, teda pred dohodu, sa udelilo dokopy len 5 EK I, 125 EK II a 5 KVM. Tieto pocty sa neskor zvysovali, ale k pausalnemu udelovaniu EK nikdy nedoslo. Do konca Vojny bolo udelenych 341 EKI, 7478 EK II a 7123 KVM. Existuje len jedna vynimka a to udelenie tzv. Vojenskeho cestenho vyznamenania II. triedy (Militaer-Eherenzeichen II. triedy).
Bolo udelene Objg (neskor v roku 1918 OffzStv) Antonovi Fallenbacherovi, ktory za svoju statocnost v bitke u Col di Lana obdrzal GTM. Mlady, 25 rocny, Oberjäger Fallenbacher bol uz nositelom vsetkych ostatnych tried TM a jeho cin bol velmi odvazny a hrdinsky, ked sam znicil nepriatelske gulometne hniezdo a nasledne pokracoval so svojou jednotkou v utoku proti ovela silnejsiemu a pocetnejsiemu nepriatelovi, ktoreho znicil. Cin zaujal aj mladeho arcivojvodu a buduceho cisara Karola, ktory sa rozhodol na jednej z inspekcnych ciest sam udelit odvaznemu poddostojnikovi "Zlatu". Nemecke velenie nelenilo a nasledne dostal feldvebel Fallenbacher EK II, plne v rozpore s "meniacim klucom". Bol sice absolventom "realky", co mu umoznovalo stat sa dostojnikom, avsak v sucasnej situacii bol len poddostojnik. Nemci na to prisli za dva tyzdne a Fallenbacher musel vratit diplom a aj dekoraciu. Na zmiernenie nemeckej hanby mu spojnecke velitelstvo udelilo zmienenu prusku dekoraciu - Vojenske cestne vyznamenanie II. triedy. V principe vyzera podobne ako pruske KVM, len je rozmerovo vacsie, co bolo asi determinujuce. Akysi variant "na pol ceste" medzi KVM a EK II.
Zdroj:
J.C. Steiner: Heldenwerk 1914-1918
